Význam slova Epicure
 |
Epicure – tento anglický výraz označujúci človeka, ktorý si vie vychutnať dobré jedlo a pitie, má svoj pôvod v starovekom Grécku. Epikúros, lebo on je príčinou zrodu spomenutého slova, bol aténskym filozofom helenistického obdobia. Žil v rokoch 341 až 270 p. n. l. a pochádzal z ostrova Samos. Z jeho učenia je najznámejšia časť zaoberajúca sa ľudským šťastím. Epikúros za jediný cieľ človeka považuje blaženosť – užívanie si slastí a vyhýbanie sa strastiam. Jeho škola, nazývaná Záhrada (Képos), ale aj umiestnená v záhrade, niesla nápis: Pútnik, tu ti bude dobre, tu je najvyšším blahom slasť. Okrem toho vytvoril spis Hostina, patrí teda k tým autorom (Platón, Xenofón, Speusippos, Aristotelés, Prytanos…), ktorí zaznamenali rozhovory na filozofických hostinách – symposiách. Ako svedčí Plútarchos, pretože spis sa nezachoval, píše tu o sile vína rozohrievať a spolu s ostatnými účastníkmi uvažuje, či je lepšie milovať sa pred, alebo po jedle. Preto už v staroveku sa epikurejcom označoval človek, ktorý viedol pohodlný pôžitkársky život a oddával sa zmyslovej rozkoši. Napriek tomu, že i sám Epikúros si vyslúžil aj rôzne ohovárania, a to i od kolegov filozofov, jeho dielo vôbec neučí bezuzdnému oddávaniu sa zmyslovým pôžitkom, čo možno vidieť i z nasledovných citátov: „A tak keď hovoríme, že cieľom je rozkoš, nemáme na mysli rozkoše samopašných ľudí, ani rozkoše z pôžitkárstva, ako sa nazdávajú niektorí, čo nepoznajú naše učenie a nesúhlasia s ním alebo si ho zle vykladajú, ale máme na mysli rozkoš spočívajúcu v stave, v ktorom človek necíti telesné strasti a duševný nepokoj.“ „Hlas tela je netrpieť hladom, smädom ani zimou. Ten, kto uspokojil tieto potreby a dúfa, že ich uspokojí aj v budúcnosti, mohol by v šťastí súperiť aj so samým Diom.“ „Keď sa odstráni bolesť spôsobená nedostatkom, telesná rozkoš sa už nezväčšuje, ale sa len prejavuje v rozličných formách. Najväčší stupeň rozkoše mysle vzniká z rozumného vysvetlenia tých vecí, ktoré vyvolávajú v mysli najväčšie obavy, a im podobné.“ „Keby sa každá rozkoš mohla stupňovať a trvale pôsobiť a zasahovať celé telo alebo najdôležitejšie časti ľudskej prirodzenosti, nebolo by nikdy rozdielu medzi jednotlivými rozkošami.“ Vo svojom testamente napísal Epikúros priateľom, aby si dvadsiaty deň každého mesiaca uctili jeho pamiatku slávnostnou hostinou, načo určil aj časť výnosov z majetku, ktorý zanechal. Na zásady dávneho filozofa si však môžeme spomenúť aj dnes, po stáročiach, a to práve v spoločnosti dobrých priateľov, pri príjemnom jedle a nápoji. Literatúra:
|